Mrazivá spoveď Čecha, ktorý pomáhal v troskách Dvojičiek

Dal dokopy skupinu ôsmich ľudí a s krompáčmi prehľadávali trosky. Verili, že tam nájdu niekoho živého.

Jirka Boudník sa narodil v Plzni, no za bývalého režimu jeho rodina emigrovala do USA. Keď 11. septembra 2001 zaútočili teroristi na Svetové obchodné centrum, neváhal ani chvíľku - vzal prilbu, baterku a vydal sa na miesto činu aby pomáhal zachraňovať ľudí. Vrátil sa aj na druhý deň, aby spolu s ostatnými dobrovoľníkmi prehľadával trosky. Verili, že ešte nájdu niekoho živého. O mrazivých udalostiach po útoku na Dvojičky prehovoril v relácii Reflex.

V ten deň, 11. septembra, pracoval na stavbe budovy Federálneho súdu v Brooklyne. "Zrazu sa rozleteli dvere a náš stavbyvedúci zakričal, aby sme vyšli von. Videl som druhé lietadlo, ako naletelo do veže a povedal som si, že to už nie je náhoda," hovorí.

Videl ako z horiacich veží stúpa dym a chcel varovať hasičov a záchranárov aby neparkovali priamo pod nimi. Bál sa, že môže dôjsť ku kolapsu."Vzal som prilbu, baterku a rádio a šiel som ich varovať cez Brooklynský most. Prvá budova, tá južná, spadla, keď som bol uprostred mostu. Spadla tak rýchlo, že človek nestačil ani zakričať. Ľudia utekali proti mne a ani si to nevšimli, keďže zvuk sa šíri pomalšie ako svetlo a hrmot k nám doľahol až keď bola budova dole. Ľudia sa otočili a začali panikáriť," opisuje.

Nielen ja, ale niekoľkí z nás, sme si niekedy mysleli, že sme videli ľudí, ktorí tam zomreli.

V tej chvíli už bolo všetkým jasné, že ide o teroristický útok a vo vzduchu môžu byť ďalšie lietadlá. "Šok bol v tom, že Amerika do tej doby nikdy nebola cieľom útoku. Nikdy na americkej pôde nikto takto nezaútočil. Pre Američanov to bolo nepochopiteľné," hovorí Jirka.

Na druhý deň dal dokopy skupinu ôsmich ľudí a s krompáčmi prehľadávali trosky. Verili, že tam nájdu niekoho živého. "Napadlo mi, že budú potrebovať 3D model, tak som na základe fotografií, ktoré už som mal, vybudoval tento model. Priniesli sme ho tam v pondelok ráno. Vôbec sme nespali," dodáva.

Najhoršie bolo ticho a žiadny krik o pomoc

V počítači k nemu pridal štvrtú - časovú dimenziu. Vďaka tomu záchranári vedeli, kde sa môžu bezpečne pohybovať. "V ten prvý a druhý deň som našiel ešte celé ľudské telá, ale potom už len časti. Postupne sa to, po šiestich mesiacoch, našiel človek napríklad len článok z prsta, ale nikoho živého som tam nenašiel," opisuje túto hroznú udalosť.

"Na jednom mieste v troskách sme sa vždy zastavili, niekto zapískal na píšťalku a minútu sme boli ticho, aby sme počuli, či niekto nevolá o pomoc. To bol ten najhorší moment, to ticho," mrazí z Jirkových slov.

Hasiči prišli na miesto nešťastia ihneď po útoku. Pomáhali evakuovať, keď sa na nich zrútila druhá budova. Nevedeli, že idú v ústrety takmer istej smrti. Jedným z nich bol aj hasič, ktorý prežil a jeho piati kolegovia nie. Nechal si na chrbát vytetovať obraz útoku dvojičiek s menami svojich mŕtvych kolegov. Práve tento obrázok si Jirka vybral na obálku svojej knihy.

V troskách sa diali zvláštne veci

Jirka hovorí, že v troskách padnutých budov sa diali zvláštne veci. "Nielen ja, ale niekoľkí z nás, sme tam zažívali momenty, kedy sme si mysleli, že sme videli ľudí, ktorí zomreli. Videl som na jednom mieste postavu hasiča. V ten moment tam nikto nemal byť, pretože tam bola nebezpečná zón, keďže sa tam ešte tvorili požiare. Zrazu som tam videl niekoho, ako stojí na vyvýšenom mieste pri výťahu a nad ním veje americká vlajka. On tam nemal stáť a ja som ho tam videl," hovorí Jirka.

Na začiatku knihy píše pasáž od Danteho: "Uprostred cesty životom ocitol som sa v temnom lese." "A takto som sa cítil. Zrazu som bol v temnom lese a nevedel som, ako z neho von. Všetci ostatní akoby žili späť alebo svoj život ďalej a mne nedávalo zmysel, aby som sa vrátil k niečomu normálnemu. Nešlo to," opisuje ťažké stavy Jirka. 

Kvôli samovražedným myšlienkam bol nútený vyhľadať pomoc psychológa a trvalo mu 10 rokov, kým sa úplne zbavil zlých snov. Veľmi mu pomohlo aj to, že počas toho obdobia písal knihu.

"Pre mňa je tá kniha očistcom, že som zo seba dostal všetky tie zážitky a príbehy. Nedá sa na to zabudnúť, ale čas obrusuje hrany a potom to už nie je také živé," končí svoje rozprávanie.