Príbeh Luciena Guthrieho prišiel mnohým ľudom neuveriteľný a doviedol ich k množstvu nevyslovených otázok a čiastočne aj k obdivu.
Lucien Guthrie, realitný maklér a riaditeľ New Yorskej agentúry Snowden-Hill je jeden z ľudí, ktorý počas svojej kariéry otvoril dvere viacerým zameraniam a neraz sa vydal rozdielnymi smermi. Popri chaotickom živote v meste, práci a stretnutiam, venoval veľa času cestovaniu. Svojim neobyčajným zmyslom pre dobrodružstvo navštívil veľa zaujímavých miest. Jednou z najnezvyčajnejších, no zároveň najnebezpečnejších a najviac skorumpovaných krajín, kde sa v roku 1992 dostal, bola Guatemala, do ktorej odišiel s cieľom zistiť pravdu o smrti jeho blízkeho priateľa, Nicholasa Blakea. Lucienov príbeh prišiel mnohým ľudom neuveriteľný a doviedol ich k množstvu nevyslovených otázok a čiastočne aj k obdivu.
Čo bolo dôvodom vášho náhleho odchodu do Guatemaly?
Popravde, Guatemala nebola mojim vysnívaným miestom a už vôbec nie počas občianskej vojny. No dozvedeli sme sa, že náš priateľ, Nicholas Blake, ktorý tam od roku 1984 pôsobil ako žurnalista, najmä v oblasti genocídy, bol dlhšiu dobu nezvestný a nakoniec aj považovaný za mŕtveho. V dôsledku toho som sa s ďalšími dvoma priateľmi rozhodol odísť.
Ako dlho prebiehalo vyšetrovanie? Nebolo riskantné ísť do Guatemaly počas toho najhoršieho obdobia?
Vyšetrovanie prípadu trvalo roky. Nicholasova rodina sa okamžite obrátila na senát Spojených štátov a FBI. Nebol dostatok dôkazov na obvinenie guatemalskej armády, ktorá popierala svoju vinu a obhajovala fakt, že obeť vstúpila na kritické a konfliktné územie. Až neskôr bolo zistené, že zmizol a bol zastrelený v oblasti kontrolovanej armádou.
Nebáli ste sa toho, čo vás tam čaká? Či nájdete to, kvôli čomu ste tam šli?
Po tom, čo sa začali objasňovať dôkazy, som sa rozhodol ísť na miesto, kde bol poslednýkrát. Chcel som sa s ním akoby rozlúčiť a čakal som, že tam možno niečo nájdem. Niečo, čo po sebe zanechal. No a ako mladí ľudia sme si šli za svojim cieľom a neuvažovali nad možnými následkami či ohrozeniami. Až teraz po rokoch som si uvedomil, čo všetko sa mohlo stať a nad čím sme ani nepremýšľali.
Ako to vyzeralo v Guatemale čo sa týka politickej a občianskej situácie? Malo to nejaký odraz na vašich plánoch?
V období, keď sme tam prišli, bola čiastočne obnovená demokracia, no na vidiekoch a v horách stále prevládali nepokoje, čoho sme aj boli svedkami. Nevedeli sme, komu máme veriť. S pomocou niektorých ľudí vrátane riaditeľa novinárskej spoločnosti, kde pracoval náš priateľ, sme sa bez komplikácií dostali do oblasti Ixilovho trojuholníka tvoreného mestami Nebaj, Chajul a San Juan Cotzal. No a tam to bolo o niečo komplikovanejšie aťažšie.
Čo najhoršie sa počas vášho pátrania udialo?
Prechádzanie istými časťami územia s domorodcami ku členom Partizánskej armády chudobných (EGP) bolo pomerne riskantné. V pokoji nás udržiaval akurát pocit, že sme do istej chvíle nepoznali úplný význam slova vojna a strach. Do chvíle, kým sa k nám nedostala guatemalská skupina vojenskej diktatúry, ktorá nás zadržala a držiac v rukách zbrane nám prehľadávali doklady a hovorili rečou, ktorú sme nemali možnosť rozumieť. To považujem za doteraz najhorší deň v mojom živote, ktorý sa zdal byť nekonečný. Zároveň som si vtedy uvedomil hodnoty, ktoré ľudia často krát prehliadajú a našiel som v človeku ako v ľudskej bytosti to najhoršie ale zároveň aj to najlepšie.
Dá sa vôbec slovami opísať pocit, keď sa ocitnete pri ľuďoch, pri ktorých si vo chvíli uvedomíte, že môžete zomrieť?
Popravde, sa to dá opísať, ale úprimne to nikto nedokáže pochopiť, kým to nezažije na vlastnej koži. Je to neskutočný pocit, o ktorom sa už iba ťažko hovorí. Keď kľačíte, za chrbtom s mužom zovierajúcim zbraň a od strachu zo seba neviete vydať súvislú vetu. Len čakáte, čo bude ďalej a vtedy si uvedomíte, že ste neskutočne blízko smrti.
Našli ste nakoniec to, čo ste hľadali? Prípadne sa vrátili domov s lepším pocitom?
Nebyť jednej osoby, ktorá bola našim, dá sa povedať, šťastím v nešťastí, by sme to asi sami nezvládli. Tou osobou bol guatemalsky lekár a profesor. Keď sme prešli oblasť, v ktorej sa pohybovala aj Nicholasova rodina, jediné, čo po ňom ostalo, boli jeho okuliare. Jeho telo bolo dlhú dobu po tom, čo bol zabitý presunuté a spálené. Bolo ťažké počúvať tie slová, no jednoducho som si ho pamätal takého, aký bol a dostal som možnosť poznať krajinu a ľudí, ktorým obetoval svoj život.
Uvažovali ste niekedy nad napísaním knihy o tejto skúsenosti?
Podľa názoru mojej rodiny by to bol veľmi zaujímavý príbeh a napadlo mi to hneď, ako som sa vrátil, ale keď som zvážil svoje spisovateľské schopnosti, tak som si to hneď rozmyslel. Zhodnotil som, že to bude dobrý príbeh pre mojich blízkych či už doma, alebo na nejakom večierku po treťom pohári vína.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
Sledujte kanál spravodajstva Markízy
