Mladí ľudia prejavujú čoraz menší záujem o veľkonočné tradície a zvyky. Najmä v mestskom prostredí už takmer vymizli a šibať chodia už len malí chlapci, ak vôbec. Etnologička Katarína Nádaská predstavila pôvod týchto rituálov a vysvetlila, prečo by nemali zaniknúť.
Na Slovensku sa napriek príchodu kresťanstva do istej miery zachovali predkresťanské veľkonočné zvyky. Patrí tam napríklad vynášanie Moreny, česanie pod vŕbou, šibačka či oblievačka.
Mladá generácia však o ne už veľmi neprejavuje záujem. Najmä v mestách tieto zvyky pomaly miznú alebo sa preniesli na ešte mladšie generácie. Podľa etnologičky Kataríny Nádaskej je však veľmi výnimočné, že tieto tradície nevymreli, a malo by sa v nich pokračovať.
Napriek tomu, že Veľká noc je prevažne kresťanským sviatkom, oslavuje sa ľudovými tradíciami. Medzi ne patrí okrem zvykov, ktoré sa praktizujú počas samotných sviatkov, aj viaceré rituály, ktoré sa robili ešte pred nimi.
Napríklad vynášanie Moreny sa robilo približne dva týždne pred Veľkou nocou na čiernu alebo smrtnú nedeľu.
„Morena bola personifikáciou zimy, ktorá bola pre ľudí v minulosti obdobím tmy, chorôb, hladu a smrti. Nevedeli, kedy sa skončí. Práve pre to vznikol takýto rituál, ktorý mál túto zimu posúriť a vyhnať, aby sa skončila,“ vysvetlila Nádaská.
Slobodné dievčatá vyrobili zo slamy figurínu, ktorú obliekli do starých šiat. Následne ju za spevu piesní, ktorými žiadali zimu, aby odišla, niesli celou dedinou a na záver ju hodili do potoka. V niektorých prípadoch na brehu čakali chlapci, ktorí Morenu navyše aj zapálili.
„Zaujímavé je, že tento zvyk sa preklopil aj do obdobia, keď už bolo prijaté kresťanstvo. Postupne tento zvyk na určité obdobie na väčšine Slovenska úplne zanikol, no potom sa revitalizoval najmä prostredníctvom folklórnych súborov,“ poznamenala etnologička.
Týždeň nato, zvyčajne na Kvetnú nedeľu, sa slobodné dievčatá opäť vydali naprieč dedinou. V rukách mali zelený konár ozdobený stužkami a tancovali špeciálne tance, aby privolali leto a slnko.
Na Zelený štvrtok a Veľký piatok skoro ráno sa dievčatá česali pod vŕbou a umývali si tváre v potoku, aby mali počas roku krásne dlhé vlasy, peknú tvár a ružové líčka.
Tie najznámejšie zvyky však pripadli na pondelok po veľkonočnom víkende. Pondelkové tradície boli určené pre slobodných mládencov, ktorí si hľadali životných partnerov, a dievčatá súce na vydaj.
„Mládenec sa mal prútikom z vŕby dotknúť rúk, bokov a nôh dievčaťa. Rúk pre to, aby jej práca išla od ruky, bokov pre to, aby keď príde jej čas, porodila veľa zdravých detí, a nôh pre to, aby ju dobre niesli do práce i do tanca,“ popísala Nádaská. Dodala, že ide o „krásnu symboliku prebúdzania dievčat zo zimného spánku“.
Na východe sa zase namiesto šibania mali dievčatá jemne pokropiť „živou“ vodou z potoka, aby sa prebudili do letného života.
„Ten pôvod šibačky a oblievačky nie je taký, že tie dievčatá majú byť dehonestované, bité a do nitky mokré. Práve naopak, ide o krásny zvyk, pri ktorom tí mládenci, ktorí boli už súci na ženenie, dávali najavo, že túžia po tých dievčatách,“ vysvetlila odborníčka.
Za šibanie či oblievanie dostávali mládenci kraslice – ručne zdobené vajíčka. „Buď sa oblepovali slamou, alebo sa namáčali do vosku a vyškrabávali sa doňho vzory,“ uviedla Nádaská. Dievčatá sa pri tom pretekali, ktorej vajíčka sú tie najkrajšie.
„Bol aj zvyk, že dievča, ktorému sa nejaký mládenec páčil, do vosku vyrylo nejaký odkaz, ktorým mu vyznalo lásku. Ak jej chlapec tieto pocity opätoval, o pár týždňov neskôr jej na dvore postavil jej osobný prvý máj. Následne spolu, ako tomu hovoríme teraz, začali chodiť. Vtedy sa vravelo, že mládenci chodili na zálety,“ povedala etnologička.
Postupom času sa však tieto zvyky zmenili, veľmi starý zvyk sa však zachoval dodnes.
„Zvyklo sa chodiť za šera, ešte predtým, ako vyšlo slnko, no to už neplatí. Vodu tiež v mnohých prípadoch vymenili voňavky,“ spomenula Nádaská.
Upresnila, že tieto voňavky si mládenci sprvu pripravovali doma sami tým, že vo vode lúhovali voňavé kvety a kraslice. Netrvalo však dlho a špeciálne voňavky na Veľkú noc sa začali predávať v drogériách.
„Ďalšou zmenou je, že už nechodia šibať a polievať mládenci, ktorí si hľadali partnerku, ale malí chlapci,“ dodala odborníčka. Zmenilo sa aj ich odmeňovanie. Chlapci už dostávajú kraslice iba ojedinele, vymenili ich čokolády a peniaze.
„Kedysi bolo šibanie a polievanie skôr z lásky a chlapci neočakávali nič iné než tú kraslicu. Dnes je to skôr doslova zárobková činnosť,“ poznamenala etnologička.
V dnešných dňoch je taktiež šibačka a oblievačka skôr rodinnou záležitosťou, pri ktorej chlapci chodia s otcami šibať svoje spolužiačky, sesternice, tety či babky.
„Ten zvyk sa úplne zmenil. Vo svojej podstate bol romantický a pripomínal, že sa všetko rozvíja a kvitne. Mládenci ním až sexuálne vyjadrovali túžbu po tých dievčatách. Ale to, čo sme z toho zvyku urobili, môže byť miestami až karikatúra toho pôvodného,“ povedala Nádaská.
Zatiaľ však verí, že tieto tradície nezaniknú. V mestách sa už až tak nepraktikujú a v mnohých prípadoch ich nahradili zvyky zo zahraničia ako hľadanie vajíčok v parku. Ľudia tiež sviatky často využívajú na dovolenku na horách alebo v zahraničí. Na vidieku však tieto tradície pretrvávajú, aj keď už v inej podobe.
„Myslím si, že mladým ľuďom treba vysvetliť základ toho zvyku. Naozaj nejde o to, aby boli tie dievčatá bité a oblievané vedrami. Išlo o ten jemný dotyk a pokropenie. Je to krásny zvyk a treba ho tak ukázať a prezentovať,“ uzavrela etnologička.
Na to, ako mladí ľudia trávia veľkonočné sviatky v dnešných dňoch, sme sa pýtali mladých dospelých z celého Slovenska.
Na Veľkú noc sa stretneme celá rodina u babky a pozeráme spolu filmy, seriály a vzrušujeme sa nad politikou. Na Veľkú noc jemne vyšibeme všetky dievčatá a menej citlivo ich polejeme studenou vodou. Potom máme spoločný obed a po ňom oddychujeme.
Oslavy Veľkej noci sa líšia od toho, ako to bolo, keď som bol dieťa. Beriem to viac tak, že je to niečo, čo chcem robiť, a nie niečo, čo musím robiť. Dievčatá síce stále pištia, ale nestretávam sa s hnevom alebo urážaním, čo bolo častejšie, keď som bol menší.
Stále šibeme a oblievame. Ja napríklad nebudem môcť byť s priateľkou na Veľkú noc, ale na obliatie nedám dopustiť, takže to príde potom. Šibačka by asi mohla byť tiež.
Je to zábava. Nemusí byť všetko moderné. Ja som hlavne spokojný, že môžem byť s ľuďmi, ktorých mám rád. Na čokoládach a výslužkách mi záleží z toho celého najmenej.
Naša rodina je veriaca, takže Veľkú noc prežívame v kresťanskej, pokojnej a rodinnej atmosfére, no hlavne na liturgiách. Keďže sme gréckokatolíci, vrcholom veľkonočných sviatkov je svätenie veľkonočných jedál v nedeľu ráno.
Potom si celá rodina sadneme k spoločnému stolu. Nesmie chýbať Pascha, údené mäso, vajíčka, klobása, šunka, chren či syr alebo veľkonočný baranček.
V detstve bola Veľká noc o niečo živšia. Spomínam si, že ako dieťa som často chodil spolu s otcom k celej rodine a známym, kde sme ženy a dievčatá poriadne vyšibali aj pooblievali.
Dnes sa zameriavame skôr na oddych, stretnutie s rodinou a pripomenutie si duchovného rozmeru sviatkov. Už veľmi ani nešibeme a neoblievame. Ak vôbec, tak len symbolicky. Berieme to skôr ako pripomienku tradície, než aby sme to brali vážne.
Na slovenské tradície mám zmiešané pocity. Keď som bol mladší, veľmi som sa na tieto sviatky tešil, najmä na oblievanie a šibanie. Dnes to tak už necítim. Skôr uprednostňujem pokojnejšiu formu oslavy bez zbytočného naháňania.
Myslím si, že tradície sú dôležité, ale mali by sa prispôsobiť dnešnej dobe a zachovávať s citom tak, aby nikoho neurazili ani neobťažovali. Ak to ľudia berú s humorom a užijú si to v kruhu, kde to všetkým vyhovuje, nevidím v tom problém. Ale robiť to nasilu podľa mňa nemá zmysel.
U nás vyzerá oslava Veľkej noci tak, že sa najbližšia rodina stretne cez sviatky doma u rodičov. Následne vo Veľkonočný pondelok ideme „vykúpať“ babky. Keď sme boli menší, tak sme chodili šibať kade-tade, aby sme si zarobili čo najviac peňazí.
Už dlhé roky však takto nechodíme. Ženy už len tak jemne frkneme vodou a poprajeme im všetko dobré.
K tradíciám nemám vyhranený postoj. Ak to baví obidve strany, tak prečo nie. Ale ak to má byť nasilu a nejakej žene to je nepríjemné, tak by sa to nemalo opakovať. Nech si robí každý to, čo ho baví.
Veľká noc u nás vyzerá v podstate ako bežné dni. Užívame si voľno, navaríme si niečo, čo si bežne nerobíme a vytiahneme nejaké jarné dekorácie, medzi ktorými sa nájde aj zajac. Nič viac, nič menej.
V detstve sa moji rodičia snažili o tradičné poňatie Veľkej noci. Myslelo sa aj na kresťanskú stránku týchto sviatkov, okrem toho sa pripravovali tradičné jedlá. S otcom sme obehli rodinu a známych, kde sme šibali a decentne oblievali.
Dnes už však rozhodne nešibem ani neoblievam. Tieto tradície vnímam ako maskulínnu zábavu pre mužov, ktorá príliš často prekračuje únosné hranice. Dievčatá, a najmä v detskom veku, často nevedia pochopiť, prečo by mali byť obliate litrami studenej vody a vyšibané korbáčom.
Pre malých chlapcov sa zase tieto sviatky stali súťažou v tom, kto si vyšibe čo najviac peňazí. Keď sa ich potom človek opýta, aký je vlastne sviatok, respektíve prečo majú prázdniny, tak vôbec netušia. Z Veľkej noci sa stal komerčný a mimo duchovnej stránky zbytočný sviatok, no aj napriek tomu sa ľudia budú tváriť, že len rešpektujú tradície.
Veľkú noc trávime v kruhu najbližšej rodiny. Spoločne pripravíme tradičné jedlo, ktoré dá neskôr mama v košíku posvätiť do kostola. Následne prichádza domov, kde ju už čaká celá rodina, ktorá je oblečená v slušnejšom oblečení, podobne ako na štedrovečernej večeri.
Niektorí ľudia jedia až na druhý deň, no my už v deň, kedy sa jedlo posväcovalo. A keďže je členom našej rodiny aj náš pes, tak mu dávame aj posvätené mäso. Tieto tradície sú úplne rovnaké, aké boli aj počas môjho detstva.
Povedal by som, že v našom kraji sa viac praktizuje oblievanie ako šibanie. Popravde si ani nepamätám, že sa šibalo nejako vo veľkom. Maximálne deti, ktoré chodia so svojím otcom, majú vo zvyku vziať si aj malý korbáč a prípadne aj nejakú voňavku.
Mám k tejto tradícii pozitívny postoj a bol by som rád, keby sa zachovala. V detstve išlo skôr iba o zábavu a výslužku, no teraz je to už o inom. Od približne 15 rokov už ide skôr o to, že keď ideme ako partia obliať nejakú spolužiačku alebo kamarátku, následne nás pozvú dnu a pri stole sa s jej rodičmi rozprávame a smejeme.
Nepochybne tam patri aj „obžerstvo“, pretože do každého domu, do ktorého chlapci prídu, tak ich ponúknu šalátom, mäsom a koláčmi. Chlapci po tretej návšteve nevládzu už ani len pozerať na jedlo, ale aby nepohnevali, tak si musia dať aspoň čosi v každom dome. A nepochybne k tomu patrí aj pálenka. Ako každá matka donesie svoj najobľúbenejší koláč, tak každý otec donesie svoju najlepšiu domácu pálenku, ktorú musia chlapci ochutnať.
Teraz už však nechodíme od domu k domu. S otcom a bratom ideme akurát tak po rodine, čo je tiež krásne, pretože sa konečne stretneme a porozprávame.
Počas Veľkej noci ideme celá rodina ku babke, kde opakovane jeme a máme útlm. Chlapci nás zvyknú poliať aj vyšibať, ale s mierou. Výslužku potom dostaneme všetci.
Oproti tomu, ako to bolo, keď som bola menšia, cítim menej stresu a nemám pocit, že je to moja povinnosť. Veľká noc sú pre mňa najmä sviatky a čas s rodinou. Tradície sú fajn, pokiaľ nie sú prehnané.
Veľká noc sa u nás doma oslavovala ako každý sviatok. Počas jednotlivých dní sme chodili do kostola, doma máme ako symbol vo váze zlatý dážď a na stole maľované vajíčka. Deti našich príbuzných chodia k nám s bahniatkami v ruke, na ktorých sú priviazané farebné stužky s kraslicami. Vinšujú nám nové leto a hovoria básničky.
Samozrejme, postupom času, keď nie som doma, tak sviatky veľmi neoslavujem, ale chýba mi to. Šibanie a oblievanie sa u nás na dedine praktizuje stále. Chodia k nám starší muži aj mladší chlapci s korbáčmi a voňavkami.
Tieto tradície mám rada, kreujú človeka a utužujú rodinu. Je to niečo, na čo som sa ako malá tešila. Teraz, keď som už staršia, tak mi aspoň zostali pekné spomienky. Keď budem mať vlastnú rodinu, tak určite niektoré z tradícií zachovám, ako napríklad vinšovanie či chodenie do kostola.
Keďže už nebývam s rodičmi, snažím sa spojiť si Veľkú noc s niečím pozitívnym. Oblievačku a šibačku nepodporujem a skôr sa snažíme s manželom využiť voľný čas na výlety alebo inú spoločnú aktivitu, ktorá nás zblíži.
Hoci nie som z tradičnej rodiny (moji rodičia sú rozvedení), oslava Veľkej noci ako si ju pamätám z detstva, bola na mňa až príliš tradičná. Bývali sme na dedine, takže alkohol tiekol potokom, stoly sa prehýbali pod tonami jedla a ja som celý deň trávila prezliekaním do suchého oblečenia, aby mohli prísť ďalší veselí chlapci a obliať ma studenou vodou, či sa mi to páčilo alebo nie.
Dnes sa už preto šibaniu a oblievaniu vyhýbam. Aby sme si však predsa len uctili tradície aj našich rodín, manžel ma „poleje“ mojou vlastnou voňavkou.
Typickú Veľkú noc rozhodne neuznávam. Dodnes si pamätám pocit poníženia, keď som ako šesťročná plakala na schodoch, že ja už nechcem vodu a všetci sa mi smiali, aká som precitlivená. Moja rodina ma takto vníma stále, ako dospelá žena si však z toho ťažkú hlavu nerobím.
Trávim dni voľna tak, aby som si čo najviac oddýchla a cítila sa šťastná, nie ponížená.
Veľkú noc doma neoslavujeme. Keď som bola dieťa, chodili sme do kostola, varili sme tradičné jedlá a aj sme praktikovali všetky tradície spojené s Veľkou nocou. Teraz už však nie.
Namiesto toho chodíme s rodinou na Veľkonočný pondelok na kúpalisko. K týmto sviatkom už nemám žiaden vzťah, vnímam ich skôr negatívne.
Dnes už Veľkú noc neoslavujeme. Väčšina mojej rodiny sú však kresťania, takže oni chodia do kostola a prežívajú tieto sviatky viac cez to náboženstvo.
V detstve to však bola taká klasika – pripravovalo sa občerstvenie pre návštevy a pekne sme sa obliekli, aj keď to bolo zbytočné, pretože potom nás niekoľkokrát počas dňa obliali studenou vodou a lacnou voňavkou. S mamou sme ostali doma a môj mladší brat išiel šibať a oblievať s otcom po rodine a známych.
Dnes už ma však nikto nešibe ani neoblieva. Komu sa to páči, nech si to praktizuje, ak sú s tým obe strany stotožnené. Mne sa to však nikdy nepáčilo, hlavne ako malé dievča som tomu nerozumela a cítila som krivdu. Viac mi dáva zmysel prežívať tieto sviatky cez to duchovno, keďže ide o najväčšie kresťanské sviatky.
Vajíčka na praženicu alebo volské oko takmer vôbec nerozbíja. Drhne ich zubnou kefkou a suší ich v špajzi. Sanitárka zo Zlatých Moraviec prázdne škrupinky odkladá už pomaly tridsať rokov. Na Veľkú Noc z nich vrába hotové umelecké diela. Pozrite si reportáž Televíznych novín:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
