Keď vypukla druhá svetová vojna, bol ešte dieťa. No na deň, keď do ich dediny prišlo veľké nemecké vojsko, si spomína, ako keby to bolo včera. František Neupauer (93) porozprával, ako najväčší vojenský konflikt v dejinách ľudstva vnímal z pohľadu obyčajného chlapca z dediny, o náročnejších, ale i humorných situáciách, ktoré vojna do života jeho rodiny priniesla.
František Neupauer pochádza z obce Široké na východe Slovenska, v Prešovskom kraji. Dnes má 93 rokov, no v čase, keď sa vojna začala, bol sotva druhákom na základnej škole.
Pokojný život obce zrazu narušili nepozvaní hostia. „V auguste 1939 prišli na Hedreho lúku pri kostole naraz Nemci, obsadili ju. Bolo to veľmi zvláštne, pred vojnou si v dedine nijakých iných ľudí, a hlavne nejako inak oblečených, nevidel,“ spomína na nečakanú skúsenosť.
Hovorí, že napodiv, aj keď išlo o vojakov, boli priateľskí a zdvorilí a po obci sa nemotali, ostávali na lúke.
František ako malý chlapec tak úplne nerozumel, čo tam robia a z akého dôvodu zakotvili na tomto mieste. A spočiatku to nebolo jasné ani dospelým. „Až neskôr som sa dozvedel, že si lúku vyžiadali ako jeden z prípravných táborov útoku na Poľsko,“ povedal.
Táto prvá jednotka sa tak na mieste dlho neohriala a po niekoľkých týždňoch sa vydali na cestu ďalej. Opäť potichu a nepozorovane v noci. Ale miesto na lúke neostalo dlho prázdne. O dva týždne na to sa tu usadili slovenskí vojaci, ktorí sa pripravovali tiež na útok na Poľsko.
František Neupauer spomína, že na začiatku vojny ju veľmi nepociťovali a až na niekoľko zvláštností v podobe nečakaných návštevníkov život plynul ďalej: „Vyzeralo to, akoby život bol normálny, otec pracoval a dokonca bolo možné aj dostať všetko, čo sme potrebovali, okrem cukru.“
Jeho otec Ján pracoval ako obuvník. V tom čase sa mu dokonca darilo aj zháňať kože, pričom by sa dalo povedať, že v takom Nemecku išlo už o nedostatkový tovar: „A tomu sa Nemci veľmi čudovali. Cítili sa u nás ako v Amerike. Regály plné textilu, obuvi, potravín.“ Neskôr sa však aj to zmenilo, hlavne v posledných mesiacoch vojny sa už o prebytku hovoriť skutočne nedalo.
Jednotky Nemcov postupom času prichádzali do obce Široké a okolia čoraz častejšie a v posledných mesiacoch vojny, keď vypuklo povstanie, sa ubytovávali aj priamo v obci, v domoch miestnych. „Vtedy ako keby obsadili dedinu a skoro v každom dome býval nejaký Nemec. Spal tam, chodil na obedy, celý jeho život sa sústreďoval u tej rodiny,“ spomína František.
Jeden z dôstojníkov zakotvil aj u Neupauerovcov. Volal sa Hans Schmidt, mal okolo 50-tky, a mal so sebou aj sluhu, takzvaného „putzáka“ Helmuta.
Dôstojník si po príchode do ich domu vybral, kde sa chce ubytovať. Zvolil si izbu, kde bol život, paradoxne, najrušnejší - kuchyňu. Spával na posteli manželov Neupauerových a jeho sluha pod ním na detskej posteli, kde predtým spával František so svojou sestrou Jankou.
Jeho úlohou bolo pripravovať front: „Bývanie, zákopy, bunkre, kde sa mohli usadiť bojujúci vojaci. Stále chodil pred frontou.“
Na Hansov pobyt František spomína ako na pomerne pokojný. Bol celé dni preč, v dome ostával len jeho sluha, ktorý mu pral veci a čistil obuv.
Dôstojník bol vyučeným záhradníkom a svojmu remeslu čo-to priučil aj Františkovu mamu: „V 1943 roku, keď mama pripravovala kvety na cintorín, on ju učil robiť vence a ružičky.“
František Neupauer však spomína, že ani s Hansom sa život nemaznal. Ešte keď u nich býval, dostal list, v ktorom sa písalo, že celú jeho rodinu zavraždili. „Keď dostal ten list, poprosil nás, aby sme ho nechali samého. Potom sme ho našli vyplakaného,“ hovorí.
Dodal, že išiel z neho dojem, akoby ani sám tak úplne vo vojne bojovať nechcel. Avšak nemal na výber. Tak, ako tisíce iných.
Keď od nich po niekoľkých mesiacoch odišiel pripravovať front inam, nešlo o ich posledné stretnutie. Hansa totiž cestou zajali Rusi. Tí zajatých Nemcov buď posielali na Sibír, alebo ich využívali ako návnady na odmínovanie území.
Nemeckému dôstojníkovi sa niekde v Poľsku podarilo Rusom ujsť. Jedného dňa tak opäť zaklopal na dvere Neupauerovcov. Tí mu pomoc neodopreli, aj napriek tomu, že to bolo mimoriadne riskantné: „Naši sa museli obzerať, aby ich Rusi neprichytili a neposlali ich aj s Nemcom na Sibír do gulagu. Okúpal sa, obliekli ho, najedol sa a zabalili mu aj niečo na cestu vrátane nejakých peňazí.“
Podľa jeho slov to vtedy nebrali tak, že prišiel Nemec, nepriateľ: „Prišiel človek, ktorý potreboval pomoc, tak ak môžeš, pomôžeš.“
Neskôr sa dozvedeli, že sa mu podarilo dostať až domov do Nemecka. Poslal im totiž vianočnú pohľadnicu. Keď sa vrátil do normálneho života, začal robiť záhradníka, teda to, čo vedel najlepšie a v čom bol vyučený.
František na neho nespomína v zlom, práve naopak. Neraz od neho ako deti dostali sušienky, zwieback, a od jeho sluhu zas tajne dostávali nemecký chlieb, ktorý mali na prídel.
Neraz sa stalo, že sa museli s rodinou ukrývať, keď sa spustila streľba. František hovorí, že sa vtedy naozaj báli. Ženy sa modlili a s intenzitou streľby stúpala aj intenzita ich hlasu pri odriekavaní Zdravasu a Otčenášu. „A vtedy sme sa ako deti aj smiali, tie náhle zmeny hlasu zneli smiešne. Ženy nás vždy kárali, že sa im vysmievame, no bolo to naozaj humorné,“ uvádza paradox nebezpečných situácii.
Jedným z najsilnejších zážitkov vojny bolo to, keď jeho otca Jána a strýka Jakuba zajala ruská jednotka. Bolo 21. januára 1945 asi 13.00 h popoludní. Keďže sa zrušila popoludňajšia pobožnosť, Františkov otec Ján a jeho brat Jakub sa vybrali k svojej skrýši, kde mali schované kože na výrobu topánok. Totiž tovaru v tom čase už nebolo dostatok.
Cestou ich zastihlo nemilé prekvapenie. „Zajali ich Rusi, aby mali nejakých ľudí, ktorí sú z toho kraja. Chceli niekoho, kto im opíše oblasť, kde idú bojovať - kde môžu byť zákopy, bunkre, guľomety. Lenže oni zajali práve takých, ktorí sedeli celý čas doma na riti,“ spomína dnes s humorom.
Keď boli privedení pred veliteľa jednotky, ten so zvyškom skupiny ležal pokojne rozvalený na lúke: „Boli tak, ako keby mali piknik. Strýko Jakub im vtedy povedal, kde sú Nemci a že sa čochvíľa budú premiestňovať. Ale ten vedúci oddielu povedal, že nevadí, neurobil žiadne opatrenie, všetci ďalej ležali na lúke, pričom len pol kilometra od nich už boli Nemci. Mali ich ako na dlani,“ spomína František.
Hovorí, že aj toto je jeden z príkladov, na ktorom vidieť zásadný rozdiel medzi nemeckou a ruskou armádou v tom čase. „Rusi veci robili tak bezhlavo, nepremyslene. Nemci nie.“
A tak, vďaka nerozumnosti ruskej jednotky, aj preto, že terén už poznali, si Nemci stihli urobiť rýchly plán zásahu.
Došlo tam ku krvavej prestrelke: „Asi štyria padli a niekoľko ich bolo zranených.“
Uprostred toho boli stále Ján a Jakub. „Keď sa začala prestrelka, padol rozkaz, že ich musí niekto strážiť. Vzal ich teda muž s automatom. Ale oni využili situáciu a Rusovi sa vzpriečili. Keďže aj jemu išlo o život, napokon mávol nad nimi rukou a sám utiekol, pričom otca a strýka nechal tam,“ spomína s tým, že aj keď sa následne čo najlepšie ukryli, ani zďaleka neboli zachránení.
„Ústupová cesta Nemcov, ktorí mali guľomet, viedla ponad skrýšu otca a strýka. Asi len Pán Boh to zariadil, že ich nenašli. Ležali na brehu potoka len za kríkmi, ktoré boli holé. Odrazu, keď sa Nemci už blížili k skrýši našich, od Rusov začal znieť hrozný krik, akoby bol niekto vážne zranený. A to odviedlo pozornosť Nemcov natoľko, že prešli ponad našich a akoby zázrakom si ich nevšimli,“ opísal neuveriteľnú situáciu.
Keď sa teda ešte v ten deň Ján s bratom Jakubom vrátili domov, mali pocit, akoby sa druhýkrát narodili.
No nepríjemných prekvapení nebolo dosť. „Ešte v ten deň prišli k nám domov Nemci, SS-áci, aby rabovali. Chodili po celej dedine. A boli s nimi aj Ukrajinci. Totiž, keď Nemci išli bojovať do Ruska, Ukrajinci ich s radosťou vítali ako osloboditeľov,“ vysvetlil František. Nemci ich preto brávali so sebou a dávali im za úlohu „špinavú prácu“, napríklad zastrelenie prasaťa a spracovanie mäsa.
Spomína však, že ich skúsenosť s nemeckým rabovaním nebola násilná: „Oni keď prišli do domu, o veci vždy požiadali.“
František spomína aj na to, ako ich rodinu zapojili Nemci do práce. Mali neďaleko sklad cigariet a zápaliek a tie potrebovali presťahovať. Mamu Františka jedného dňa zobrali, aby išla so sťahovaním pomôcť. „Vždy, keď nejaká žena niesla náklad s cigaretami, išiel s ňou aj vojak so samopalom.“ Na túto brigádu však spomína aj úsmevne. „Totiž mama, keď niesla zápalky, nebola strážená, tak vždy nejaké vrece vyhodila za plot a my ako deti sme ich zbierali a schovávali,“ opísal so smiechom.
Viaceré situácie zažili aj so slovenskými vojakmi. Prišli za nimi do úkrytu a opýtali sa, ktorá žena má na okne zarobené cesto na pirohy. Františkova mama sa prihlásila a vzali ju so sebou: „Potom nám hovorila, že takých nedočkavých ľudí už dávno nevidela. Prikladali do pece, chodili okolo nej, pomáhali jej. Následne sa najedli, pirohy si naložili do ešusov a pridala im k tomu aj masla. Keď odchádzali, sľúbili, že sa podelia aj s generálom Svobodom.“
Niektoré situácie síce nezažil, no doniesli sa k nim skrz ľudí, ktorí si prichádzali k otcovi dať urobiť topánky: „Slováci ako spojenecká armáda musela dodať Nemcom vojakov. Tí následne po ich boku išli do Ruska. Avšak stávalo sa, že naši vojaci tam prebiehali na opačnú stranu a bojovali za Rusov. Preto ich začali posielať do Talianska, lebo tam sa podľa nich nemali s kým 'zbratriť'. Avšak to bol omyl. Naši vojaci boli normálni ľudia, ktorých do vojny poslali z bežného života, a ako takí sa vedeli spriateliť s každým - aj s Talianmi,“ spomína humorne, že ani tento plán s našimi Nemcom nevyšiel.
Františkovi sa vryla do pamäte ešte jedna špeciálna spomienka. Ako malý chlapec často tajne pozoroval, čo vojaci robili. V januári 1945 videl skupiny Nemcov, ako niečo kladú pod jeden z kľúčových mostov, ktorý prepájal dedinu s okolím. Vtedy nevedel, o čo ide. Neskôr pochopil, že to boli bomby. Avšak bolo pre neho záhadou, prečo nevybuchli.
Len niekoľko rokov dozadu sa dozvedel od bývalého starostu Stanislava Bartoša, že to bolo vďaka jeho dedovi. Ten tiež pozoroval Nemcov, avšak z druhej strany križovatky, čiže pod druhým mostom smerom na Levoču. Keďže pán Bartoš bojoval v prvej svetovej vojne, rozumel tomu viac. „Keď Nemci odišli, našiel míny a drôty vedúce popri rieke. Pohotovo ich prerezal, a tak obci Široké zachránil oba mosty. Bol to veru záslužný čin,“ myslí si František.
Na deň, keď sa pre neho vojna skončila, si pamätá presne: „Bol štvrtok, 25. januára 1945, keď sme sa zobudili v Širokom do tichého pekného rána. Nemci boli preč. Odišli z obsadeného Braniska.“
František v tom čase dostal aj iné dobré správy. Prišiel mu list z meštianskej školy v Prešove, kde urobil skúšky a mohol nastúpiť od marca na výučbu. Vtedy 12-ročný František sa vydal aj s otcom na cestu do Prešova. Išli poštovým vozom. Z cesty mu utkvel v pamäti obraz: „Všade boli kôpky naukladaných mín. A keď sa niekam odbočovalo, všade boli tabule s nápisom 'min njet'.“
Aj napriek tomu, že dnes sa nám vzdialenosť medzi Širokým a Prešovom môže zdať zanedbateľná, pre nich išlo o úsek, ktorý nebolo možné absolvovať denne, a tak musel ostať bývať v meste. Ubytovaný bol u známych, pričom domáca prevádzkovala pohostinstvo v dolnej časti domu.
„Vtedy som počul od hostí, že sa naozaj blíži definitívny koniec vojny. Bolo presne 8. mája 1945. Spomínam si, že keď som vtedy vybehol z krčmy na ulicu, videl som vonku vojaka, opierajúceho sa o auto. Vydýchol som si a v duchu som aj jemu zablahoželal, že sa dožil tejto chvíle. Potom sa začali všade oslavy. Jasalo celé mesto, všetci oslavovali víťazstvo,“ spomína s radosťou v hlase.
Hovorí, že v nasledujúcich mesiacoch sa ukázalo, aké slabé vtedajšie informačné kanály boli. O zverstvách napáchaných na frontoch v Európe či o koncentračných táboroch totiž nemali ani tušenia. Až dovtedy, kým obrazy z nich nevyvešali po meste Prešov.
„Chodili sme s kamarátom Milanom po meste a všade vo výkladoch boli fotografie z vojny, čo sa na frontoch robilo, koncentračné tábory, bolo to niečo príšerné. My sme ako deti nielen, že vtedy mali skutočný strach, ale nám prišlo aj zle. Priamo pri tých obrázkoch sme sa povracali.“
V súvislosti s vojnou spomína ešte na jednu udalosť, ktorá sa odohrala o pár rokov. V ten deň začali vyzváňať zvony na prešovskom kostole a v krčme niekto prehovoril: „No už ho asi popravili.“
Reč bola o niekdajšom prezidentovi Jozefovi Tisovi.
František z ulice začul ruch, a tak vybehol von. Býval na Slovenskej, čo je len kúsok od hlavného námestia. Tam videl obraz, na ktorý nezabudne: „Úplne celé námestie plakalo. Ľudia sa chytali za ruky a bolo počuť len vzlykanie a plač.“
František Neupauer cenné myšlienky a mimoriadne poučné spomienky nielen z vojny spísal aj do knihy s názvom Mladé roky. Osud ho zavial až do Martina, kde býva aj dnes, no Prešov, Široké a región Šariša nosí v srdci stále.
Dnes sa nárečiami hovorí čoraz menej a na mnohé slová sa zabúda. Preto sa stále aktívny dôchodca rozhodol aj to šarišské dať na papier a napísal aj druhú knihu – Miestopisný slovník s podtitulom Život v časoch gazdovania, ktorú doplnil aj o dobové fotografie.
Počas svojho života si uvedomil, že odkazy poznačené vojnou netreba odkazovať len mladým. „Tí vojny nevyvolávajú. Sú za nimi starí a ctižiadostiví ľudia,“ zdôraznil.
Práve aj kvôli nim vo vojne umierali mnohí. Takí, ktorí sa ich vôbec nechceli zúčastniť, a to na oboch stranách.
Vojnový veterán pán Strmeň prišiel medzi školákov:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
