Havária v Černobyle ovplyvnila nielen tých, ktorí tam boli, ale aj ich deti. Následky radiácie sa prenášajú a príbehy rodín sú dodnes bolestivé.
Bola to najhoršia jadrová havária v dejinách ľudstva. V nedeľu uplynie už 40 rokov od chvíle, keď černobyľskou elektrárňou otriasol mohutný výbuch. Rádioaktívny mrak sa z vtedajšieho Sovietskeho zväzu nekontrolovane rozptýlil do širokého okolia.
Katastrofa pripravila mnohých ľudí o život, ďalších vyhnala z domovov a odhalila, ako režim zlyhal pri informovaní verejnosti. Vysoké dávky radiácie poznačili aj životy tých, ktorí pomáhali pri odstraňovaní následkov havárie. Jedným z nich je aj Sergej Rezničenko, ktorý dnes žije s rodinou na Slovensku.
„Prvotným impulzom černobyľskej tragédie bola ľudská chyba. Chceli zopakovať experiment, na ktorý neboli pripravení. Robila ho až tretia smena, ktorá na to nebola zaučená. Nerešpektovali predpisy. V kombinácii s týmito chybami a s dizajnom reaktora došlo k dvom výbuchom – prvý bol tlak pary, druhý explózia vodíka, ktorá zničila konštrukciu štvrtého bloku,“ vysvetľuje Vladimír Slugeň z Ústavu jadrového a fyzikálneho inžinierstva.
Keď v apríli 1986 vybuchol štvrtý reaktor černobyľskej elektrárne, tisíce ľudí netušili, čo sa vlastne stalo.
Do zóny začali povolávať mužov v zálohe. Sergej Rezničenko vtedy netušil, že vstupuje do príbehu, ktorý ho bude sprevádzať celý život.
„Brali nás ako na manévre a nikto nič nehovoril o Černobyle,“ spomína Rezničenko.
Doma nechal manželku a dve malé deti. Do oblasti zasiahnutej radiáciou prišiel štyri mesiace po výbuchu a ako vodič pracoval v zakázanej zóne desať týždňov.
„Ako vojenská polícia sme kontrolovali všetky prístupy do Pripiati. Moje auto bolo tak zamorené, že ho nepustili z 30-kilometrovej zóny,“ hovorí Rezničenko.
Ochranné pomôcky boli nedostatočné.
„Dôstojníci mali masky a výstroj, nám nedali nič. Povedali nám, aby sme si viac čistili zuby,“ spomína Rezničenko.
Sergej tušil, že im nehovoria celú pravdu.
„Svetová verejnosť sa o havárii v Černobyle dozvedela vďaka tomu, že vo švédskej elektrárni namerali zvýšené hodnoty radiácie,“ vysvetľuje historik ÚPN Peter Jašek.
Černobyľ nebol iba jadrovou haváriou, bol aj skúškou pravdy.
„Asi po dvadsiatich hodinách Sovietsky zväz priznal, že má v Černobyle problém. Lenže nebol malý a ukázalo sa, že sa nedá utajiť. Informovanosť bola veľmi slabá,“ hovorí Slugeň.
„Prvé informácie do Československa prichádzali zo západného rozhlasového a televízneho vysielania,“ dodáva Jašek.
Dnes už vieme, že režim situáciu sledoval, mal k dispozícii údaje o radiácii a prijímal niektoré opatrenia. Verejnosť však informoval pomaly, stroho a neúplne.
„Jedným z najzávažnejších dôsledkov černobyľskej havárie pre komunistické Československo bol pokles dôvery obyvateľstva v režim. Ľudia prestali veriť, že dokáže zvládnuť krízové situácie,“ uvádza Jašek.
Prvé následky Sergej pocítil už v zóne. Po návrate domov však pochopil, že život sa tak skoro nevráti do starých koľají.
„Začali ma bolieť nohy. Raz som bežal na vlak a spadol som na zem, necítil som ich,“ hovorí Rezničenko.
„Jeho otec napísal list Gorbačovovi, že mladých chlapcov zobrali a vrátili invalidov. Lekárka ich posielala na psychiatriu, hoci mali bolesti,“ hovorí manželka Zlatka Rezničenková.
Rodina sa neskôr presťahovala na východné Slovensko, kde žije dodnes. Ich černobyľský príbeh sa však neskončil.
„Máme štyroch synov, dvaja sa narodili po Černobyle. Lekári nám povedali, že ide o genetické poškodenie z radiácie a musíme sa s tým vyrovnať,“ hovorí Rezničenková.
Po štyridsiatich rokoch je Černobyľ poučením. Havária ukázala, aké ničivé môžu byť dôsledky zlyhaní v jadrovej energetike.
„Odvtedy sa dramaticky zvýšila bezpečnosť – pribudli nové systémy a zlepšila sa príprava operátorov. Od takýchto typov reaktorov sa úplne upustilo, takže podobná havária ako v Černobyle dnes nehrozí,“ vysvetľuje Slugeň.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
