Sesterskú uniformu vo svojej rodnej zemi zavesili na klinec a vydali sa skúsiť šťastie inam. Tereza a Veronika zakotvili na severskom ostrove, ktorého životné tempo a štýl sú od ich domoviny diametrálne odlišné. Napriek tomu im učaroval a nazývajú ho svojím domovom.
Sestry Tereza a Veronika pochádzajú z Českej republiky a sú prvými zdravotnými sestrami na Islande z tejto krajiny. Ich cesta za prácou zdravotníčok v malej zemi s ani nie 400-tisíc obyvateľmi bola plná úskalí.
Prvá na ostrov prišla Veronika. No v tom čase ešte nebol plán ostať tu natrvalo. „Na Islande som bola v čase, keď som nemala ďaleko k syndrómu vyhorenia, a tá miestna atmosféra ma uchvátila. Vtedy som pracovala v hoteli, potrebovala som si od nemocnice oddýchnuť,“ opísala prvé skúsenosti.
Po návrate do Česka však severský ostrov nevedela dostať z hlavy. „Povedala som si, že ak mám niekde žiť v pokoji a robiť prácu, ktorú milujem, bude to práve Island. A tak asi dva roky po mojej prvej skúsenosti sme sa sem s priateľom vrátili s tým, že už nastúpim rovno do nemocnice,“ dodala Veronika.
Jej sestra Tereza svoju cestu na Island opisuje o čosi inak, no taktiež ju tu v podstate priviedlo preťaženie z vtedajšej práce. Hovorí, že potrebovala životný reštart. „V určitej životnej fáze som stratila smer a cítila som potrebu znovu nájsť samu seba, začať úplne od začiatku. Postupne prichádzalo vyhorenie z práce a v Česku ma už vlastne nič nedržalo... A tak som s veľkými očakávaniami a aj trochou ilúzií sadla na lietadlo s jednosmernou letenkou,“ opísala radikálnu životnú zmenu.
Obe hovoria, že začiatky na Islande boli mimoriadne náročné. Ťažké bolo nájsť nielen prácu, ale aj bývanie. Ani jedna z nich spočiatku na ostrove nepracovala ako zdravotná sestra. Veronika začínala v hoteli, Tereza pracovala pre upratovaciu službu a jazdila po rôznych bytoch, kanceláriách aj školách po celom Reykjavíku.
„Práca bola náročná, ale to mi nevadilo. Horšie to bolo s výplatou, na život v hlavnom meste mi rozhodne nestačila. Nakoniec som sa musela rozhodnúť, či skúsim nemocnicu, alebo sa vrátim späť do Čiech,“ opísala Tereza moment, keď nastal zlom a definitívne sa rozhodla uchádzať sa o prácu v islandskej nemocnici.
Veronika chcela opäť pracovať v nemocnici omnoho skôr, avšak problém bol v tom čase jazyk. Totiž, islandské zdravotníctvo nebolo ešte otvorené pre tých, ktorí ovládali len angličtinu. Vtedy prišla aj pandémia ochorenia Covid-19, ktorá urobila poslednú prestávku v jej živote na Islande.
„Prišiel Covid a cítila som povinnosť vrátiť sa a pomôcť vo svojej krajine a vo svojej nemocnici s vyhrotenou situáciou. Rovnako ma do Čiech ťahal aj smútok za rodinou. Ale zistili sme s priateľom, že nás to tam jednoducho neteší,“ dodala Veronika.
Následne s priateľom skúsili ešte život v Nórsku, ale stále cítili, že im Island jednoducho chýba. Napokon prišlo definitívne rozhodnutie. Poslala žiadosť o prácu do nemocnice v Reykjavíku. Odpoveď dostala takmer obratom. V tom čase im totiž chýbal personál a zľavili z podmienky ovládať islandčinu. A tak krátko na to nastúpila do tamojšej nemocnice, najskôr ako asistentka sestry a po polroku, keď získala licenciu, už ako normálna sestra.
Obe hovoria, že práca zdravotníčok na Islande sa náplňou tak veľmi od tej v Česku nelíši. Veľký rozdiel je však v tempe práce a v prístupe nadriadených, zároveň aj v počte odpracovaných hodín - pracujú sedem až osem hodín a 12-hodinové služby sú len pre tých, ktorí ich vyslovene chcú.
Tereza spomína, že keď sa mala vrátiť k nemocničnej práci, prišiel najskôr smútok a plač. „Mala som strach, že budem znovu vyčerpaná, že zas prídem o svoj osobný život (ako v Česku) a že sa všetko bude opakovať. No opak bol pravdou,“ spomína mladá zdravotníčka.
Ona aj Veronika hovoria, že tempo zdravotníčky na Islande je podstatne iné, na aké boli zvyknuté. Tereza vyzdvihuje prístup nadriadených: „Máme skvelé vedenie, pre ktoré nie je problém vyriešiť čokoľvek. Môžem kedykoľvek povedať nie a nikto to neberie zle. Celkovo mám pocit, že si nás ako sestry na Islande viac vážia.“
Veronika zas spomína lepšie hierarchické zloženie tímu. „Sestra nepracuje sama. Vedľa seba má praktickú sestru. Tá môže vykonávať úkony dané zákonom a tie sa dodržiavajú. Ja sa tak môžem sústrediť na podávanie liekov, komunikáciu s lekármi, preväzy, transfúzie – skrátka odbornú prácu... V Čechách je často na mnohých jedna ošetrovateľka a tá nestíha plnú starostlivosť o každého pacienta. Na Islande sa o prácu delíme a pomáhame si. Je to vyrovnaný systém,“ opísala.
Bežný pracovný deň sestier je celkom zaujímavý a pre slovenských a českých zdravotníkov možno trochu znie ako utópia. Ako uviedla Tereza, ktorá aktuálne pracuje na dialýze, najväčším prekvapením pre ňu bolo, že ranná služba sa začína až o 8.00 h. Cez víkend sa do práce púšťajú aj neskôr, čakajú totiž na to, kým sa pacienti v pokoji vyspia.
„Väčšinou sa starám o troch pacientov, maximálne o štyroch, čo je oproti Česku veľký rozdiel, pretože tam ich bolo päť až šesť,“ uviedla.
Veronika, ktorá je na akútnej pooperačnej ortopédií a aj na JIS, hovorí, že ju spočiatku prekvapilo hlavne množstvo stretnutí, porád tímu, ktoré počas služby majú. A každú z nich sprevádza chutné jedlo.
„O 8.30 h je prvé stretnutie – od vrchnej sestry alebo vedúcej zmeny. Hovorí sa o tom, čo je v pláne na daný deň. Potom ideme pripravovať lieky, vrchná sestra medzitým dá kysnúť cesto na čerstvý chlieb a my sa venujeme pacientom. Medzi 9.00 a 10.00 h je stretnutie s lekárom v zasadacej miestnosti... Potom si dáme čerstvo upečený chlieb, raňajkujeme, pripravujeme ďalšie lieky a plníme ordinácie lekára. On si potom väčšinou pacientov obchádza sám. O 13.30 h je ďalšie stretnutie – od sestier pre vedúcu zmeny. Pijeme kávu, niekedy sú vafle, torta, zmrzlina. O 15.30 h je odovzdávanie zmeny, posledné stretnutie dňa,“ opísala s tým, že aj keď je niekedy veľa práce, stretnutia sa nevynechávajú, rovnako ako čas na kávu.
„Základ pracovnej morálky je dobrá atmosféra a sýta sestra,“ dodala so smiechom.
Obe sestry hovoria, že pracovné prostredie je pre nich celkovo príjemnejšie a omnoho pokojnejšie ako v Česku. Zdravotníci sa tu podľa ich osobnej skúsenosti necítia tak preťažení.
Aj Island má však v zdravotníctve svoje úskalia. „Je to malý ostrov s malým počtom obyvateľov, takže tu chýbajú odborníci. Lekárov je nedostatok a čakacie lehoty k odbornému lekárovi môžu byť veľmi dlhé,“ hovorí Tereza.
Spomína tiež, že zdravotná starostlivosť tu nie je bezplatná: „Máme systém spoluúčasti na zdravotnú starostlivosť. Z daní síce odvedieme časť na zdravotné poistenie, ale za každú prehliadku alebo vyšetrenie platíme určitú časť spoluúčasti.“
Veronika zároveň dodala, že na Islande jej predsa niečo domáce trochu chýba: „V Česku je určite väčšia disciplína a zmysel pre poriadok.“
Obe sestry už hovoria aj po islandsky. Do nemocnice ich síce vďaka uvoľnenejším pravidlám zobrali aj s angličtinou, no okamžite nastúpili aj na jazykový kurz. Je to podmienka nemocnice a zároveň im vzdelávanie sa v jazyku hradia.
Väčšina pacientov síce vie aj po anglicky, ale niekedy tento jazyk používať nechcú. Na druhej strane, Veronika spomína, že sú pri učení sa ich jazyka veľmi nápomocní a tešia sa, že ho niekto chce ovládať.
Platovo to sestry na Islande majú rozhodne lepšie než doma v Česku, no aj náklady sú tu niekoľkonásobne vyššie. „Bývame v staršom byte tri plus jeden a nájom je 2230 eur. Kauciu sme platili vo výške troch nájmov. Island nie je lacná krajina,“ uviedla príklad Tereza.
Čo sa týka vzťahov s miestnymi, sestry spomínajú, že sú viac uzavretí a len tak medzi seba niekoho nepustia. No ak sa niekomu podarí medzi nich preniknúť, sú veľmi priateľskí a zábavní. Obe hovoria, že sa cítili od začiatku prijaté, hlavne čo sa týka kolektívu v práci.
Ich život sa celkovo od príchodu na Island spomalil. „Islanďania sa riadia heslom 'betta reddast', čo znamená, že 'ono sa to nejako urobí'. A ono sa to naozaj vždy nejako urobí, aj keď to niekedy trvá,“ uviedla Tereza.
Všetko sa na ostrove riadi podľa počasia. Keď je pekne, ide sa von a ostatné počká. Tereza si užíva hlavne tie dni, keď je svetlo 24 hodín: „Najradšej chodím na výlety v neskorých hodinách a užívam si krásne miesta bez turistov.“
Veronika spomína, že pokojný a veľmi ústretový prístup ľudí ju prekvapil aj vtedy, keď do práce nastúpila po materskej: „Ponúkli mi, že keď mi bude za dcérou smutno, môžem ísť domov a pomaznať sa s ňou, alebo ju nakojiť, a potom sa vrátiť. Umožnili mi zároveň pracovať toľko hodín, koľko som chcela. To ma šokovalo.“
Obe si život na Islande zamilovali natoľko, že návrat domov do Česka neplánujú, alebo aspoň zatiaľ nie. Vycestovať do neznáma do zahraničia nie je pre každého, ale každému, kto to čo i len trošku zvažuje, to odporúčajú – či už len na krátky čas, alebo aj na dlhšie.
„Akákoľvek skúsenosť zo zahraničia je neuveriteľne cenná. Otvorí oči – buď si viac vážite to, čo máte doma, alebo sa pokúsite niečo priniesť späť, alebo sa v tom mieste nájdete a zostanete,“ dodala Veronika.
Nový plán pre slovenské nemocnice. Audit ukázal nedostatky, ktoré väčšina nečakala:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
