Podľa analytika Vladimíra Bednára sú najviac ohrozené krajiny: Slovensko, Bulharsko a Maďarsko. Pre TVNOVINY.sk vysvetľuje, prečo.
Za Achillovu pätu Severoatlantickej aliancie (NATO) sa považuje Pobaltie – Litva, Lotyšsko a Estónsko.
Ide o krajiny, ktoré v minulosti patrili do Sovietskeho zväzu a dodnes zdieľajú hranicu s Ruskou federáciou. Navyše ide o pomerne malé štáty, ktoré sú zraniteľné aj kvôli svojej nevýhodnej geografickej polohe.
Obsadením tzv. Suwalského priesmyku, ktorý sa nachádza medzi Litvou, Poľskom, Bieloruskom a Kaliningradom (exkláva Ruska), by Rusi odrezali Pobaltie od pozemnej pomoci zo zvyšku Aliancie.
Práve na tieto krajiny sa sústreďuje pozornosť nejedného vojenského plánovača NATO. Vojenský analytik Vladimír Bednár si však myslí, že takáto domnienka je nesprávna a že momentálne sú oveľa ohrozenejšími krajinami voči ruskému útoku Slovensko alebo Maďarsko.
Analytik pritom vychádza zo vzorcov, ktorými sa Rusko riadilo aj v minulosti. Kremeľ si je vedomý, že vojensky má Severoatlantická aliancia prevahu, a preto si netrúfne na priamu konfrontáciu s celou Alianciou.
„Ruská stratégia nepredpokladá nejaký masívny útok na Európu, respektíve na Slovensko. Jej stratégia je založená na tom, že využije lokálnu prevahu, využije situáciu, kedy bude presvedčená o tom, že väčšia časť obyvateľstva je ochotná akceptovať, respektíve pridať sa na stranu Ruskej federácie,“ uvádza analytik.
Takýmito domnienkami sa mal podľa Bednára riadiť aj ruský prezident Vladimir Putin pri rozhodovaní o invázii na Ukrajinu.
Podľa niektorých analytikov aj zdrojov z Kremľa si Putin myslel, že na Ukrajine bude vítaný ako osloboditeľ.
Presvedčiť ho o tom mali aj vysoké počty ľudí, ktorí boli „na výplatnej páske Moskvy“ a ktorí sa po spustení útoku mali otočiť chrbtom vláde v Kyjeve a pridať sa na stranu Kremľa. Jeho kalkul sa však ukázal ako nesprávny.
„Rusko musí vykonávať konfrontáciu takým spôsobom, že rýchlo obsadí nejaké územie a zvyšok NATO bude musieť akceptovať nový status quo. Je to vlastne podobný prípad ako v Gruzínsku alebo na Ukrajine. V roku 2022 Rusi útočili práve s týmto, že očakávali, že ich Ukrajinci budú vítať, ale sa to nestalo,“ vysvetľuje.
Kremeľ môže využiť aj paralýzu štátu, podobne ako to dnes robí s Moldavskom. Táto krajina sa nachádza vo veľmi zložitej situácii – neustále čelí ruskému zasahovaniu, vplyvovým operáciám a separatistom podporovaným Kremľom.
„Môže nastať situácia, keď sa nejaká významná časť, ktorá paralyzuje rozhodovanie v krajine, sa pridá na stranu Ruska,“ vysvetľuje Bednár.
Pripomína, že o Pobaltí sa nehovorilo len kvôli geografickej zraniteľnosti, ale aj kvôli početnej ruskej menšine. Kremeľ mohol využiť argument, že je utláčaná, rovnako ako to urobil na Ukrajine.
Najvýraznejšia je v Lotyšsku, kde tvorí približne 25 % populácie, nasleduje Estónsko (21,6 %) a Litva (5 %).
„Pravdou však je, že prieskumy verejnej mienky poukazujú na to, že spoločnosť v Pobaltí si uvedomuje hrozbu z Ruska oveľa viac. Ide o podobný efekt ako na Ukrajine,“ vysvetľuje analytik.
„Tam väčšie percento rusky hovoriacich ľudí, respektíve ľudí s ruskou národnosťou, odmieta ruskú okupáciu a je ochotné bojovať proti Rusku, ako napríklad tí ľudia, ktorí žijú v západnej časti a nemajú ruskú národnosť,“ dodáva.
Bednár vysvetľuje, že práve východné regióny Ukrajiny dnes zažívajú ruskú okupáciu. Obyvatelia sú často mučení a dokonca aj zabíjaní. Mužov, napríklad v Doneckej a Luhanskej oblasti, nútia zapojiť sa do bojov proti Ukrajine, pričom ich výcvik a výzbroj sú na nízkej úrovni – čo často znamená skorú smrť.
V Pobaltí je citeľný strach z toho, že by sa Rusi mohli vrátiť. Nevyjadrujú ho len politici, ale aj bežní obyvatelia. Pobaltské štáty sa totiž s ruskou okupáciou nerozlúčili „nežne“ ako Československo. Michail Gorbačov do Pobaltia poslal tanky, ktoré len v Litve zabili 14 ľudí.
Litva, Lotyšsko a Estónsko tiež patria k najväčším podporovateľom Ukrajiny a ku krajinám, ktorých výdavky na obranu najviac narástli.
Tieto štáty si dobre uvedomujú ruskú hrozbu, a preto nielen zbroja, ale aj stavajú bunkre a zariadenia na spomalenie postupu Rusov – ako napríklad dračie zuby či tankové priekopy.
„Najviac ohrozené sú preto krajiny, v ktorých je akceptácia Ruskej federácie najväčšia. Teda Slovensko, Bulharsko a Maďarsko, v tomto poradí,“ uvádza Bednár.
Pre obyvateľov Slovenska má zlú správu – na to, aby sa naplnil čierny scenár, Rusko nemusí vojensky ovládnuť celú Ukrajinu. Stačí, ak ju bude kontrolovať podobne ako Bielorusko, čo zrejme bol aj pôvodný cieľ Vladimira Putina.
„Najväčšie riziko je v prípade toho, že by došlo k zrúteniu Ukrajiny. Nemusela by ani zaniknúť. Stačilo by, že by sa politický systém na Ukrajine zmenil na politický systém, ktorý by bol podobný Bielorusku,“ vysvetľuje expert.
Podľa odborníkov aj občanov Bieloruska, ktorí museli zo svojej krajiny ujsť, Bielorusko už nie je samostatnou krajinou. Dianie v krajine ovláda Putin a bieloruský vodca Alexandr Lukašenko je len bábkou v jeho rukách. Bielorusko je ekonomicky, politicky aj vojensky závislé od Kremľa.
Poslednú bodku za závislosťou Minska urobil Lukašenko, keď využil ruskú pomoc na krvavé potlačenie protestov v roku 2020.
Rusi následne využívali územie Bieloruska pri útoku na Ukrajinu – použitá bola aj munícia zo skladov bieloruských ozbrojených síl.
Podobný scenár chcel zrejme Kremeľ zopakovať aj na Ukrajine, kde plánoval inštalovať bábkovú vládu. Najčastejšie sa hovorí, že prezidentom sa mal stať Viktor Medvedčuk, ktorý má s Putinom blízky vzťah.
Na Slovensku je spoločnosť veľmi polarizovaná – nielen v názoroch na domácu politiku, ale aj na tú zahraničnú. Slovensko sa považuje za jednu z najviac proruských krajín v Európe. Slováci dokonca viac dôverujú ruskému prezidentovi Putinovi (25 % opýtaných), ktorý spustil nevyprovokovanú vojnu, než Volodymyrovi Zelenskému (22 %).
Slováci (46 %) si zároveň želajú, aby sa Ukrajina vzdala území okupovaných Ruskom výmenou za mier s agresorom. Proti je 31 % opýtaných.
„Ide o dôsledok toho, ako verejnú diskusiu formujú naše elity. Väčšina spoločnosti nasleduje svoje elity,“ uvádza Bednár.
„V prípade Slovenska, časť spoločenských elít z politických a zo zištných dôvodov prezentuje tézu, že Ruská federácia nie je hrozbou, a spochybňujú napríklad to, že Rusko je vinné za vojnu na Ukrajine, spochybňujú právo Ukrajiny na suverenitu a podobne. A zbytok spoločnosti to jednoducho prijíma,“ vysvetľuje.
Robert Fico viackrát šíril ruské naratívy, pričom sa osobne stretol s Vladimirom Putinom ako druhý premiér z Európskej únie. Tvrdil napríklad, že dodávky munície len predlžujú vojnu – aj keď experti hovoria opak.
Ďalší člen Smeru-SD, Erik Kaliňák, sa vyjadril, že Rusko by bolo spoľahlivý sused. Tibor Gašpar zas tvrdí, že Rusko nie je hrozbou.
Expert kritizuje politických lídrov, ktorí šíria takúto argumentáciu, a označuje to za veľmi nezodpovedné nahrávanie politických bodov.
„Ak by došlo k útoku Ruska, oni by už na území Slovenska ani neboli. Neostali by ako Zelenskyj, ktorý povedal, že nepotrebuje odvoz, ale náboje,“ dodáva.
Ako napredujú mierové rokovania, a čím sa vyhrážal Marco Rubio si môžete pozrieť v reportáži:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
