Severoatlantická aliancia (NATO) by prežila, aj keby ju Spojené štáty opustili, myslí si analytik Vladimír Bednár. V niektorých oblastiach dokonca zvyšok NATO prevyšuje USA. Chýbali by nám však určité kľúčové schopnosti. Ktoré štáty majú najsilnejšiu a ktoré, naopak, najslabšiu obranu?
Donald Trump viackrát šokoval svojich spojencov zo Severoatlantickej aliancie (NATO). V minulosti vyzval Rusko, aby napadlo členské krajiny NATO, pričom vyhlásil, že on „neplatičov“ brániť nebude.
Teraz neustále básni o tom, ako získať Grónsko, teda územie svojho spojenca Dánska, jedného zo zakladajúcich členov Aliancie. Takáto rétorika, pripomínajúca skôr ruský imperializmus, ktorý neustále zaznieva z úst ruských propagandistov, vyvoláva v Európe značné obavy.
Situáciu ešte viac komplikuje uniknutý čet predstaviteľov Trumpovej administratívy vrátane ministra zahraničných vecí Marca Rubia, viceprezidenta JD Vancea či ministra obrany Petea Hegsetha. Z neho jasne vyplýva, že Američania vnímajú Európanov ako „parazitov“ v oblasti obrany.
Do toho prichádzajú výzvy niektorých republikánskych zákonodarcov a miliardára Elona Muska, aby Spojené štáty opustili NATO.
Na starom kontinente preto čoraz častejšie zaznievajú úvahy o tom, že Európa sa musí usilovať o obrannú autonómiu pre prípad, že by sa Washington rozhodol Alianciu opustiť.
Spýtali sme sa preto bezpečnostného analytika Vladimíra Bednára, aké sú reálne šance, že USA vystúpia z NATO, čo by to znamenalo pre Európu, aké sú najväčšie nedostatky európskej obrany, v čom, naopak, nezaostávame, a či by sme si poradili s Ruskom.
Napriek tomu, že v Republikánskej strane silnejú hlasy volajúce po vystúpení z NATO, stále nejde o väčšinový názor. Navyše je v platnosti legislatíva, ktorá neumožňuje americkému prezidentovi jednostranne opustiť Alianciu bez súhlasu Kongresu.
Paradoxne, práve za týmto zákonom stojí súčasný minister zahraničia Marco Rubio, ktorý ho presadil počas svojho pôsobenia v Senáte, kde zastupoval štát Florida.
Je veľmi nepravdepodobné, že by v súčasnom zložení Senát schválil vystúpenie USA z NATO, keďže republikáni v ňom majú len krehkú väčšinu troch kresiel. Proti niektorým návrhom totiž pravidelne hlasujú aj niektorí republikáni.
Bednár tiež pripomína, že opustenie Aliancie by uškodilo aj samotným Američanom. V Európe totiž majú strategické základne, ktoré sú kľúčové pre ich vojenské operácie na Blízkom východe či v Afrike.
Pre Trumpa je Blízky východ veľmi dôležitý, pričom Izrael je dlhoročným spojencom Washingtonu.
„Vojenské základne v Európe majú významný vplyv na dianie na Blízkom východe, ako napríklad letecká základňa v talianskom Aviane. Ak by ju Trump chcel nahradiť a stiahnuť sa z Európy, bolo by to pre USA oveľa drahšie,“ hovorí analytik.
Trump však nemusí NATO opustiť na to, aby mu škodil – stačí, ak bude podrývať jeho jednotnosť a základný princíp kolektívnej obrany.
Ak by sa však politická situácia v budúcnosti zmenila a počet zástancov vystúpenia USA z NATO by vzrástol, neznamenalo by to automaticky zánik Aliancie, ako sa mnohí domnievajú.
Bednár považuje za mýtus predstavu, že bez Spojených štátov by Európa a ostatní členovia NATO nemali žiadnu vojenskú silu.
„Treba si uvedomiť, že v niektorých aspektoch je zvyšok NATO rovnako silný alebo dokonca silnejší ako USA. Hoci v drvivej väčšine parametrov Aliancia zaostáva za Spojenými štátmi, existujú oblasti, v ktorých je na tom lepšie – napríklad v počte aktívnych vojakov a podobne,“ uvádza analytik.
Európa aj bez USA disponuje modernými a sofistikovanými technológiami, ako sú vyspelé letectvo či moderné tanky.
Vystúpenie Spojených štátov by však v súčasnej situácii bezpochyby výrazne oslabilo NATO.
„Vplyv na Alianciu by bol naozaj obrovský. Navyše sú tu ešte nespoľahliví spojenci ako Slovensko či Maďarsko. NATO by tak mohlo stratiť jednotu, čo by oslabenie ešte prehĺbilo a znížilo jeho reakcieschopnosť,“ vysvetľuje Bednár.
Zároveň však upozorňuje, že alternatíva k NATO neexistuje. Preto každý rozumný politický líder chápe, že členstvo v Aliancii prináša výhody, čo by prispelo k jej pokračovaniu aj po prípadnom vystúpení USA.
„Pre zostávajúce krajiny, v ktorých de facto vládnu racionálni lídri, by NATO zostalo jedinou možnosťou, čo by v podstate garantovalo jeho ďalšie prežitie,“ tvrdí analytik.
Samozrejme, Európe a zvyšku NATO by chýbali niektoré kapacity.
Jedným z najväčších problémov je nedostatok protivzdušnej obrany, ktorý by skomplikoval obranu pred masívnymi vzdušnými útokmi, ako ich vidíme na Ukrajine.
Chýba nám aj dostatok munície, hoci jej výrobu sme v posledných troch rokoch navýšili. Napríklad nemecká spolková armáda Bundeswehr mala v roku 2022 dostatok munície iba na dva dni intenzívnych bojov.
Problémom by bola aj niektorá sofistikovaná munícia, ktorú európske armády síce majú v arzenáli, no na starom kontinente sa buď nevyrába, alebo sa vyrába v nedostatočných množstvách.
Najväčší problém by však spočíval v strate „očí a uší“.
„Najvážnejším nedostatkom sú spravodajské informácie. Napríklad USA vypustili približne 250 vojenských satelitov, zatiaľ čo celá Európa vrátane Veľkej Británie ich má len okolo 40,“ uvádza analytik.
„Ide teda o viac ako šesťnásobný rozdiel. A početnosť nie je najväčším problémom – tým je kvalita. Ako príklad môžeme uviesť satelity RAP, ktoré sú dnes jedny z najdôležitejších, ak nie úplne najdôležitejšie pri získavaní spravodajských informácií. USA ich majú toľko, že dokážu pokryť celý zemský povrch. V Európe máme len dva, ktoré prevádzkuje Francúzsko, pričom ich parametre sú približne tisíckrát slabšie,“ dodáva.
Chýbať by mohol aj odstrašujúci efekt jadrových zbraní. Európa v súčasnosti ťaží z amerického „jadrového dáždnika“. Vlastné jadrové zbrane majú len Veľká Británia a Francúzsko – Paríž disponuje približne 300 jadrovými hlavicami, Londýn 250.
Francúzsky arzenál je pritom nezávislý od USA, zatiaľ čo Briti sú závislí od niektorých kľúčových komponentov. Krajina galského kohúta už v 60. rokoch minulého storočia predpokladala, že raz môže nastať situácia, keď sa záujmy Francúzska a USA budú rozchádzať.
„Francúzsky prezident navrhol poskytnúť ostatným európskym krajinám prístup k francúzskemu jadrovému arzenálu. Z našich susedov sa túto ponuku chystá využiť Poľsko, ktoré si už dlhodobo uvedomuje odstrašujúci potenciál jadrových zbraní. Poľsko sa v minulosti neúspešne snažilo získať prístup k americkým jadrovým zbraniam,“ vysvetľuje Bednár.
Aj NATO má však svoje slabé stránky – konkrétne armády niektorých krajín, ktoré do obrany investujú len minimálne.
Zvyčajne ide o štáty južnej Európy ako Taliansko, Portugalsko či Španielsko, ktoré sú od ruskej agresie geograficky vzdialené a ich obranné výdavky nedosahujú ani 2 % HDP. Pohybujú sa na úrovni približne 1,5 %.
Veľkým „hriešnikom“ je aj Kanada, ktorá na obranu vynakladá iba 1,37 % HDP. Naopak, medzi najsilnejšie armády NATO patria Veľká Británia, Nemecko, Fínsko a Francúzsko. Z mimoeurópskych členov treba spomenúť aj Turecko.
Nová vojenská veľmoc sa však formuje aj u našich susedov v Poľsku.
„Poľsko buduje veľmi komplexné a silné ozbrojené sily, pričom v pomere k počtu obyvateľov budú početnejšie ako armády Francúzska či Veľkej Británie. A darí sa im to celkom úspešne,“ hovorí Bednár.
Ako príklad uvádza, že Poľsko chce mať vo výzbroji toľko tankov, koľko ich majú dokopy Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko a Taliansko.
Silné armády však nemusia byť vždy len tie najväčšie.
„Ak hovoríme o malých krajinách, kde je dôležitý pomer medzi počtom obyvateľov a kvalitou ozbrojených síl, musíme spomenúť krajiny ako Dánsko či Holandsko. Vzhľadom na počet obyvateľov disponujú vysokokvalitnými ozbrojenými silami,“ vysvetľuje Bednár.
Pripomína však, že najväčším problémom je schopnosť nasadzovať ozbrojené sily do operácií, v čom Európa výrazne zaostáva za Spojenými štátmi. Washington dokáže nasadiť do zahraničných operácií tretinu až pätinu svojich ozbrojených síl.
„Skúsme si to prepočítať na Ozbrojené sily Slovenskej republiky. Mali by sme byť schopní nasadiť celú brigádu, no to nedokážeme. Dokážeme nasadiť len jednotky na úrovni práporu, čo je niekoľkonásobne menej, než by sme mali zvládať. A toto je problém všetkých európskych krajín,“ dodáva.
Táto situácia úzko súvisí s ďalším problémom Európy – neefektívnym vynakladaním finančných prostriedkov na obranu. Samotné zvyšovanie výdavkov nemusí stačiť, ak sa peniaze míňajú neefektívne.
Bednár upozorňuje, že Slovensko vynakladá približne 0,8 % HDP na mzdy vojakov a pritom financuje 13 - 14-tisíc vojakov. Spojené štáty by za rovnakú sumu dokázali zaplatiť až 20-tisíc vojakov a 14-tisíc záložníkov.
„To znamená, že za rovnaké peniaze dokážu zabezpečiť výrazne viac vojakov. To je jasný dôkaz neefektívneho hospodárenia v oblasti obrany v Európe,“ tvrdí Bednár.
Ďalším problémom je nevyvážená štruktúra armád jednotlivých krajín. Niektoré majú príliš vysoký počet vojakov, no nedostatok modernej výzbroje. Iným zasa chýba adekvátny výcvik.
„Môžete mať dostatok vojakov aj najmodernejšiu techniku, ale ak vojaci nie sú dostatočne vycvičení, nebudú schopní tieto zbraňové systémy efektívne využívať. V takom prípade ide o úplne zbytočnú investíciu,“ vysvetľuje analytik.
Výdavky na obranu by preto mali byť vyvážené a efektívne štruktúrované.
Bednár zároveň pripomína, že najväčšou prekážkou obrannej nezávislosti Európy je nedostatočná politická vôľa investovať viac do obrany. Ak by sa táto vôľa našla, Európa by za niekoľko rokov mohla nahradiť viaceré kapacity USA.
Ide však o politicky nepopulárnu tému, aj keď prieskumy naznačujú, že čoraz viac Európanov podporuje zvýšenie investícií do obrany.
Po páde železnej opony nastal odklon od vojenských výdavkov. V roku 1989 Európa investovala do obrany 3,7 % HDP, zatiaľ čo USA 4,7 % HDP. Do roku 2014, keď Rusko prvýkrát napadlo Ukrajinu, klesli výdavky väčšiny európskych krajín pod 2 % HDP, zatiaľ čo USA stále investovali približne 3,5 % HDP.
„Zatiaľ čo výdavky USA od roku 1989 do roku 2014 poklesli len mierne – približne o jednu štvrtinu –, výdavky európskych krajín v rovnakom období klesli niekoľkonásobne,“ vysvetľuje Bednár.
„To jasne ukazuje, že Európa nebola schopná realisticky posúdiť bezpečnostné riziká,“ dodáva expert.
Od roku 2014 sa situácia začala postupne meniť a väčšina krajín dnes investuje do obrany 2 % HDP. Stále to však nestačí.
„Ak si uvedomíme, že USA vynakladajú na obranu približne dvojnásobok toho, čo Európa, pričom Američanov je 340 miliónov a Európanov spolu s Veľkou Britániou a Kanadou pol miliardy, vidíme obrovský nepomer,“ upozorňuje.
Bednár zároveň odmieta argument mnohých politikov, že vyššie investície do obrany by negatívne ovplyvnili sociálne výdavky.
„Ak sa pozrieme na krajiny ako Poľsko či pobaltské štáty, ktoré do obrany investujú dokonca viac ako USA, ich ekonomiky tým neutrpeli. Naopak, ich hospodársky rast je oveľa rýchlejší ako na Slovensku či v iných krajinách. To jasne dokazuje, že nízke výdavky na obranu sú často len populistickým gestom,“ uzatvára Bednár.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
